Stalo sa to v horúci letný deň, keď sa vzduch nad chodníkmi triasol a les sa zdal byť tichý a ospalý. Chlapec sa prechádzal v tieni borovíc – len aby sa počas prázdnin zabavil. Les bol jeho jediným skutočným priateľom: tu mohol počúvať ticho, premýšľať a zabudnúť na svet.
Ale v ten deň uvidel niečo, čo okamžite zastavilo jeho krok.
Celý zhluk oranžových gúľ visel na starom, pokrútenom konári. Vyzerali príliš jasne na les – akoby ich tam niekto zámerne zavesil, aby upútal pozornosť. Povrch gúľ bol hladký, s drobnými svetlými bodkami. Na dotyk boli teplé… takmer živé.
Chlapec odtiahol ruku a po chrbte mu prebehla husia koža.
Povedal o tom svojej babičke. Zmĺkla a len sa spýtala:
„Ukáž mi kde.“
Vošli spolu do lesa. Babička kráčala rýchlo, hoci sa zvyčajne pohybovala pomaly. Keď uvidela gule, jej tvár sa zmenila – zvážnela, takmer prísna.
„Nedotýkaj sa toho,“ povedala potichu. „A nikomu nedovoľte, aby sa ho dotkol.“
„Prečo? Čo to je?“
Stará mama sa rozhliadla, akoby kontrolovala, či niekto nepočúva.
„Je to znamenie. Les trpí.“
Chlapec to hneď nepochopil.
„Ľudia bývali vedľa lesa. Rešpektovali ho. Predtým, ako ho vzali, sa pýtali. A potom ho začali rúbať, páliť, kričať, znečisťovať. Les varuje. Ak vidíte takéto gule, znamená to, že trpí.“
Chlapec počul legendy o „lesných ľuďoch“ – tých, ktorí strážia hlbiny lesa – ale vždy ich považoval za rozprávky. A teraz, v hlase jeho starej mamy, nebolo v jej slovách ani náznak rozprávky.
V ten večer chlapec hľadal na internete jej popis. Naozaj to bola huba – vzácna, zvláštna. Objavovala sa len tam, kde bol les narušený. Kde si príroda žiada, aby sa zastavila.
A potom si spomenul: na jar v ich lese pracovali robotníci s motorovými pílami. Vyrúbali stromy, aby uvoľnili miesto pre nové chaty.
Začínalo sa vyjasňovať.
Na druhý deň sa tam chlapec opäť vrátil. Teraz videl tieto gule všade. Na konároch. Na starých pňoch. Na spadnutých kmeňoch. Les bol tichý, ale zdalo sa, akoby ich sledoval. V ňom sa objavil zvláštny pocit – akoby to neboli len rastliny. Akoby les hovoril: „Počujete ma?“
Chlapec počul. Išiel na správu. Snažil sa dospelým vysvetliť, že les je chorý. Ukázal im fotografie. Zasmiali sa.
„Sú to len huby. Choďte si oddýchnuť.“
Ale chlapec neprestal. Zverejnil fotografie v miestnej skupine.
Napísal: „Ak neprestaneme rúbať les, zomrie. A potom zomrieme my.“
A zrazu to videli učitelia. Potom ochrancovia životného prostredia. Potom novinári. Začali sa diskusie. Inšpekcie. Tlak. A o dva mesiace neskôr čistinku zamrzla. Les bol zachránený. Keď sa chlapec vrátil k tej istej vetve, väčšina oranžových guľôčok už zmizla. Zostala len jedna – tá úplne prvá.
Priblížil sa k nej. A teraz nevyzerala strašidelne. Vyzerala živo. Ako pripomienka. Niekedy les naozaj prehovára k človeku. Ale nie hlasom. Ale bolesťou. Tichom. A znameniami na konároch. A ak si to počul, tak je to pre teba.
