Každé ráno sa na dvore starého domu objavoval ten istý muž – šedovlasý muž s láskavou tvárou a úhľadnou chôdzou.
Sadol si na lavičku pri pieskovisku, vedľa nej položil starú drevenú škatuľu s náradím a… začal opravovať hračky.
Niekto mu priniesol rozbité bábiky, iní autíčka bez kolies, ďalší plyšové zvieratká bez uší.
Pracoval potichu, bez zhonu, s prekvapujúcou nežnosťou.
Večer nechal hračky na lavičke s nápisom napísaným trasúcou sa rukou:
„Opravené. Vezmite si ich, ak ich potrebujete.“
Susedia si naňho zvykli. Deti ho zbožňovali.
„Dedko, zázračný robotník,“ šepkali matky z lavičiek.
Ale nikto nevedel, kto je, odkiaľ je alebo prečo to všetko robí.
Jedného dňa vošla na dvor žena s asi osemročným chlapcom. Kráčal okolo a zvieral v náručí starého plyšového psa, ktorému chýbalo jedno oko. „Pozri, synu, možno ti dedko pomôže,“ povedala žena s úsmevom.
Muž zdvihol zrak a na chvíľu stuhol.
„Kde si vzal túto hračku?“ spýtal sa chrapľavým hlasom.
„Na povale… v našom dome,“ odpovedal chlapec. „Mama povedala, že je stará.“
Starý muž zdvihol psa a prešiel prstami po šve na jeho boku, akoby si spomínal.
„Táto hračka… mala majiteľa. Veľmi dobrého chlapca. Býval v dome na rohu,“ povedal potichu.
„A kde je teraz?“ spýtalo sa dieťa.
Muž sa pozrel dole.
„Odišiel… už dávno.“
Žena sa ostražito zamyslela:
„Počkajte… to nie je náhoda… Bývali ste na Kirovovej ulici, však? Na čísle 23?“
Starý muž zdvihol hlavu.
„Áno… ako to viete?“
Žena prudko vydýchla:
„Pretože som v tom dome vyrastala.“ A tento pes… patril môjmu bratovi.
Nastalo ticho.
Len vietor šušťal starou tabuľkou na vchode.
„Bol malý, keď… zmizol,“ povedala, „a nikdy sme po ňom nenašli ani stopu.“
Starý muž prikývol, akoby na tento rozhovor čakal už dlho.
„Bol som susedom vašej rodiny. Často za mnou chodieval – ukazoval mi svoje autá, žiadal ma, aby som ho naučil, ako ich opravovať.
„Vtedy pršalo, bol silný lejak. Vybehol na cestu za loptou… a…“
Nedokázal dokončiť. Žena si zakryla ústa – pochopila.
Chlapec tam stál, držal psa a potichu sa spýtal: „Dedko, prečo opravuješ hračky?“
Starý muž sa naňho pozrel a odpovedal: „Pretože som vtedy nemohol zachrániť jeho ani jeho obľúbenú hračku.“ A teraz opravím všetko, čo sa dá.“
„Čo ak ti pomôžem?“ spýtal sa chlapec. „Spolu to pôjde rýchlejšie.“
Starý muž sa prvýkrát po mnohých rokoch usmial.
Sadol si spolu na lavičku. Chlapec držal skrutkovač, starý muž ihlu a niť.
V tej chvíli sa dvor naplnil zvláštnym teplom, akoby život splatil dlh – prostredníctvom novej generácie.
Odvtedy ich každé ráno bolo možné vidieť spolu na dvore:
starého muža a chlapca, ako opravujú nielen hračky, ale aj srdcia.
