Marina sa zobudila skôr ako zvyčajne – bolo to vzácne, pokojné ráno, keď ju nikto neponáhľal, nevolal ani nevyžadoval jej pozornosť. Jej manžel bol na služobnej ceste, deti boli s rodičmi a ticho v byte sa zdalo byť takmer slávnostné. Rozhodla sa vytvoriť si malý rituál: mäkká deka, teplý čaj, obľúbená kniha – konečne chvíľka pre seba.
V kuchyni zapla kanvicu a začala preberať škatuľu čajových vrecúšok. Vôňa bergamotu jej vždy zdvihla náladu. Zdvihla prvé čajové vrecúško, ktoré jej prišlo pod ruku, ale hneď sa strhla – zdalo sa, že mierne zašuštilo. „Asi papier,“ pomyslela si Marina a chystala sa vrecúško vložiť do hrnčeka.
Ale zrazu… vrecúško sa mierne pohlo.
Stupla. Dokonca aj jej dych sa utíšil.
„Predstavovala som si to…“ zašepkala si pre seba a opatrne priblížila vrecúško k svetlu.
Švy papiera sa zdali byť mierne otvorené a niečo belavé vo vnútri sa trhane pohybovalo. Marine sa pri tej myšlienke urobilo zle, ale myseľ si stále opakovala: „Je to čaj. Nič tam nemôže byť.“
Ruky sa jej triasli. Roztrhla čajové vrecúško, aby sa raz a navždy uistila.
A v ďalšej chvíli sa striasla:
vypadol z neho malý, živý červ.
Skutočný. Krútil sa.
Marina zakričala a cúvla tak prudko, že lakťom zhodila cukorničku z police. Cukor sa rozsypal po celom stole, ale ani si to nevšimla – triasla sa od znechutenia a šoku.
Na podlahe sa pomaly plazil belavý červ.
Jej vlastný čaj… jej obľúbená značka… takmer ho vypila!
Srdce jej bilo tak silno, že si myslela, že to susedia počujú. Schmatla krabicu, vysypala všetky balíčky na stôl a začala ich jeden po druhom prezerať. Niektoré boli v poriadku, ale dva vyzerali opuchnuté a nerovnomerne. Roztrhla ich, akoby v zúrivosti, a v jednom objavila malý kokón.
Prebehol jej mráz po chrbte.
Marina klesla do stoličky, zakryla si tvár rukami a snažila sa upokojiť. Striasla sa už len pri spomienke na to, ako si to len pred minútou priložila k perám.
Prvé myšlienky patrili deťom: „Čo keby to niekto z nich videl? Čo keby to náhodou vyskúšal?“
Cítila sa úplne zle.
Zhromaždila všetky sily a zavolala na oddelenie kontroly kvality spoločnosti, ale pýtali sa len na číslo šarže a slávnostne jej poďakovali za informáciu. Žiadny súcit, žiadna ľudská starostlivosť. Akoby sa sťažovala na mierne roztrhnutý obal, nie na živého tvora vo vnútri jedla.
Zo znechuteného protestu Marina vyhodila celú krabicu. Okamžite. Bez rozmýšľania. A potom si dlho umývala ruky, stôl, podlahu – všetko, čoho sa tá malá biela hrôza mohla dotknúť.
A keď sa konečne cítila čistá, zrazu sa pristihla pri myšlienke: jej malý ranný rituál – čaj, deka, kniha – sa už nezdal taký dôležitý. Chcela len jedno: uvariť si silnú čiernu kávu, najlepšie instantnú, bez prekvapení vo vnútri.
Ale večer sa stala najpodivnejšia vec. Keď Marina otvorila skrinku, aby si dala čerstvo kúpenú kávu, na sekundu zacítila známy, jemný šušťavý zvuk. Zamrzla, srdce jej poskočilo.
A potom si uvedomila – zvuk nevychádzal z vrecka ani z krabice.
Tá malá biela bodka, sotva viditeľná na vnútornej stene skrinky, kam dala čaj, jej hovorila, že ráno je len začiatok…
