Námestie bolo vždy plné turistov, kaviarní a pouličných hudobníkov. Ale to ráno bol obvyklý mestský šum prerušený krikom.
Najprv všetci videli jedného vtáka padať zhora. Potom niekoľko ďalších. A o pár sekúnd neskôr sa zdalo, že nad námestím visí tmavý roj, ktorý rýchlo klesal. Ľudia sa hrôzou pobehovali okolo – zdalo sa, akoby sa doslova „zrútila“ obloha.
„Bože môj! Čo sa deje?!“ kričala žena pri fontáne.
„Pod markízou! Rýchlo!“ muž v čiernej bunde odtiahol dievča nabok a zachránil ju pred pádom ďalšieho vtáka.
Niektorí ľudia sa potkli, iní bežali na autobusovú zastávku a zakrývali si hlavy rukami. Niekoľko ľudí vbehlo do neďalekej kaviarne a zabuchlo sklenené dvere. Atmosféra sa napäto rozbehla, akoby mesto bolo zachytené na kameru počas znepokojujúcej spravodajskej reportáže.
O minútu neskôr prúd vtákov náhle ustal. Na zemi ležali desiatky malých, tmavých tiel – niektoré trepotali krídlami, iné nehybne.
Polícia dorazila rýchlo. Policajti oblasť uzavreli a začali ľudí žiadať, aby si dodržiavali odstup.
„Je to chemický útok?“ spýtal sa vystrašený muž.
„Neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by to bolo pre ľudí nebezpečné,“ odpovedal sebavedomo mladý policajt, hoci jeho oči ukazovali, že ani on nechápe, čo sa deje.
O dvadsať minút neskôr prišli ekológovia a veterinári. Medzi nimi bola aj známa ornitologička Elena Sarkisyan. Ako prvá preskúmala vtáky.
Elena starostlivo a bez zhonu preskúmala telá. Potom sa otočila ku kolegovi a ticho, ale jasne povedala:
„Toto sú dážďovky. A takmer všetky sú mladé.“
„Ale prečo tak hromadne padali?“ spýtal sa kolega.
„Existuje jedna teória… ale musíme ju overiť.“
Kým špecialisti odoberali vzorky, v dave pokračovali diskusie.
„Myslel som si, že sa takéto veci dejú len vo filmoch,“ povedal nervózne chlap s kamerou.
„Ak padali, znamená to, že niečo visí vo vzduchu,“ navrhol ďalší.
„Alebo na nich strieľali!“ zakričal starší muž.
Hádka utíchla, keď Elena prišla k polícii a novinárom s oficiálnym záverom.
Hovorila pokojne, ale vážne:
„Nebol tam žiadny jed, plyn ani radiácia. Príčinou bola jedinečná kombinácia prírodných faktorov.“
Novinári sa naklonili bližšie. Dav stíchol.
„Tieto rorýle migrujú vo veľkých kŕdľoch. Ale dnes večer ich zachytil silný vzdušný prúd – prudký pokles tlaku a vlhkosti. Vtáky leteli nižšie ako zvyčajne a stratili orientáciu. A keď sa nad námestím zrazu rozsvietili sviatočné reflektory…“
Ukázala na veľký projektor na budove oproti.
„…na pár sekúnd oslepili a stratili orientáciu.“ Pre vtáky letiace rýchlosťou až 100 km/h to stačí na to, aby sa zrútili.“
„Takže je to nehoda?“ spýtal sa niekto z davu.
„Áno. Je to prírodný jav.“ Veľmi zriedkavé, ale pochopiteľné.“
Policajti si vzdychli – napätie viditeľne povolilo.
Veterinári hlásili, že niektoré vtáky boli zachránené – niekoľko desiatok už bolo poslaných do rehabilitačného centra.
Večer bolo námestie vyprázdnené. Ľudia stále diskutovali o tom, čo videli, prezerali si zábery na telefónoch a zdieľali svoje starosti.
Zatiaľ čo Elena zbierala svoje vybavenie, pristúpil k nej ten istý chlap s kamerou.
„Robíš to už mnoho rokov. Nebojíš sa vidieť takéto veci?“ Mierne sa usmiala:
„Je strašidelné, keď ľudia panikária. Ale vtáky… vtáky si s tým poradia. Vždy si s tým poradia.“
V tej chvíli preletel okolo proti hmlistej oblohe malý kŕdeľ dážďovníkov – tých, ktoré prežili. Ľudia zdvihli hlavy a po prvýkrát v ten deň sa námestie nezaplnilo výkrikmi, ale tichým, úľaveným vzdychom.
