Chladný večer, mokrá cesta, tiché polia. Lucas sa zastavil, keď uvidel prevrátené auto, uvedomil si, že vo vnútri je niekto živý, a vrhol sa do ohňa a dymu. Doslova vytiahol dievča z čeľustí smrti, chránil ju svojím telom, keď auto explodovalo, znášal popáleniny, ale nepustil ju.
Ležala v jeho náručí, stále slabá, keď otvorila oči.
„Ty… si ma zachránil?“
„Len som tam bol náhodou,“ odpovedal zo zvyku.
Sanitka sa už blížila, jej svetlomety prerezávali hmlu. Záchranári pribehli, zabalili dievča a skontrolovali Lucasa. Zdalo sa, že je po všetkom.
Ale toto sa stalo potom. Keď dievča zdvíhali na nosidlá, jeden zo záchranárov pozrel na jej doklady a zrazu sa otočil:
„Počkaj… je to to isté dievča?“
„Ktoré?“ Lucas sa zmätene zamračil.
Záchranár stuhol a pozeral sa z pasu na dievča. „Maria Duarte. Tá, čo zmizla pred tromi dňami. Dcéra toho podnikateľa… veď za ňu ponúkli mastné výkupné.“
Lucas vyzeral ohromene.
„Ja… ja som nič nevedela,“ Maria sotva zašepkala. „Myslela som si, že to bola len nehoda…“
Záchranári si vymenili pohľady.
„Ale nenašli auto, kde únoscov naposledy videli…“ zamrmlal jeden z nich.
Lucas sa znova pozrel na explodované auto a konečne si všimol: v priekope ležal kus hrubého nylonového lana a neďaleko roztrhaná taška so špinavými stopami po reťazi.
Nebola to nehoda. A nebola to nehoda. Niekto viezol dievča, niečie auto ju zhodilo do priekopy, aby ju zabilo.
Lucas jej inštinktívne stisol ruku.
„Ktokoľvek to bol… vrátia sa po to, čo stratili,“ povedal potichu.
Maria zbledla.
Záchranári ju naložili do sanitky a jeden zo záchranárov sa Lucasovi prudko dotkol ramena:
„Radšej choď aj ty – nie kvôli popáleninám. Teraz si jediný svedok.“
A v tej chvíli Lucas pocítil niečo zvláštne: akoby niekto stál v tme na okraji poľa a sledoval ho. Príliš nehybne. Príliš uprene. Otočil sa – ale nikoho nevidel.
Len hmla, ticho… a slabá žiara niekoho iného svetlometu, ktorá okamžite zhasla.
