Bolo to najmenšie kozliatko, aké Myron kedy videl. Našiel ho skoro ráno priamo pri bráne farmy – malú guľôčku ryšavej srsti, ktorá sedela na studenej zemi a potichu pišťala, akoby volala svoju mamu. Mláďa bolo také ľahké, že sa zmestilo Myronovi do dlane ako plyšová hračka.
Myron sa rozhliadol. Žiadna matka, žiadne stádo, žiadne stopy po čomkoľvek nablízku – bolo to, akoby sa kozliatko objavilo z ničoho nič.
Zabalil malého do teplej látky a vzal ho na najbližšiu veterinárnu kliniku. Zdalo sa, že to nie je nič vážne: len malé, slabé kozliatko, ktoré potrebovalo teplo a jedlo.
Ale reakcia veterinárov všetko zmenila.
Hneď ako špecialista – Dr. Elias – držal kozliatko v náručí, jeho oči sa rozšírili. Začal volať svojich kolegov, ktorí volali niekoho iného. V priebehu niekoľkých minút sa okolo stola zhromaždila celá skupina lekárov, šepkali si medzi sebou, keď sa pozerali na kozliatko, a vymieňali si pohľady, akoby boli svedkami niečoho neuveriteľného.
Myron stál zmätený naboku.
„Čo mu je?“ spýtal sa nakoniec.
Dr. Elias sa zhlboka nadýchol.
„Mysleli sme si, že je novorodenec… ale to nie je ono. Toto bábätko nie je len bábätko. Patrí k extrémne vzácnemu, takmer vyhynutému trpasličiemu plemenu, o ktorom sa viac ako dvadsať rokov myslelo, že je stratené. A zrejme… je úplne zdravé.“
Všetci stíchli. Príbeh sa zdal ešte zvláštnejší.
„Ale odkiaľ sa vzal?“ spýtal sa Myron.
Doktor len pokrútil hlavou.
„To chceme zistiť. Zvieratá ako tieto,“ pohladil kozľa po chrbte, „majú neuveriteľne zložitú genetiku. Pravdepodobne ich je viac… možno celá rodinná skupina.“
Kráľča potichu zapišťalo, akoby potvrdzovalo to, čo počulo.
A Miron si uvedomil, že tento náhodný objav na ceste by mohol viesť k objavu, ktorý nikto nečakal.
Čo sa stane ďalej, sa ešte len ukáže.
A večer sa všetko dalo dokopy: Miron, keď sa vrátil na miesto, kde našiel kozliatko, začul sotva počuteľný šušťavý zvuk a medzi stromami zbadal tiene. Ako sa blížil, srdce mu búšilo – stála tam malá rodinka kôz, drobná ako nájdené mláďa. Matka sa nepokojne pohla a neďaleko sa triasli ďalšie dve také isté malé kozliatka. Zrejme sa stádo niekde potulovalo a jedno z kozliat jednoducho zaostalo. Miron opatrne položil kozliatko na zem a to, čo sa stalo potom, ho rozosmialo: matka okamžite pribehla a olízala kozliatko a ono, sotva stojace na nohách, sa ju pokúsilo šťuchnúť papuľkou.
V tej chvíli si Miron uvedomil, že bol svedkom malého zázraku – vzácny druh nebol navždy stratený, ale živá, teplá a veľmi krehká súčasť prírody, ktorá mala jednoducho šťastie, že niekto prechádzal okolo v správnom okamihu.
