Chlapec, ktorý si nechal batoh na každej lavičke na autobusovej zastávke v meste v nádeji, že ho jeho mama spozná a konečne sa vráti, mal jedenásť rokov, mal pehy ako rozsypanú škoricu a spôsob, ako sa pozeral na ulicu, akoby sa mu zrazu mohla ospravedlniť.
Volal sa Daniel. Batoh bol malý, tmavomodrý, s roztrhnutým bočným vreckom a krivou záplatou žltej hviezdy, ktorú mu mama prišila, keď mal šesť. Vtedy sa smiala, že potrebuje niečo, „čo sa nedá pomýliť s niečím iným“.
O dva roky neskôr odišla s jediným kufrom a už sa nikdy nevrátila.
Každý v ich malom meste mal svoju verziu príbehu. Niektorí hovorili, že odišla pracovať do zahraničia, iní, že nezvládla dlhy, niektorí, že sa zamilovala do muža z iného mesta. Danielovi záležalo len na jednej verzii: odišla bez neho.
Jeho otec Michael o nej nehovoril. Hovoril o účtoch za elektrinu, o nadčasoch, o tom, ako práčka opäť znie čudne. Pohyboval sa ako muž, ktorý nosí chladničku na chrbte. Ale keď si myslel, že Daniel spí, niekedy stál vo dverách a sledoval svojho syna s jemnou a stratenou tvárou.
Rituál s batohom sa začal v daždivý utorok. Daniel zabudol tašku na lavičke na autobusovej zastávke neďaleko školy, príliš unavený z nosenia vedeckého projektu, aby si ju všimol. Keď sa neskôr vrátil s búšiacim srdcom, batoh tam stále bol, premočený, ale čakal. Cestou domov mu v hrudi rástol nápad ako nebezpečná nádej.
Jeho matka ten batoh milovala. Zvykla si nastavovať popruhy a oprášiť zvnútra omrvinky. Viackrát povedala: „Túto hlúpu tašku by som spoznala už z míle.“
Na druhý deň si teda Daniel opatrne vybral knihy a obed, po škole prešiel ešte tri zastávky a nechal batoh na lavičke. Sedel oproti za stromom, predstieral, že sa hrá na telefóne, a pozoroval.
Autobusy prichádzali a odchádzali. Ľudia sedeli, kontrolovali si obrazovky, preklínali cestovný poriadok. Nikto sa batohu nedotkol. Nikto nezalapal po dychu, žiadna žena sa zrazu nezastavila s rukou na ústach a šepkala: „Bože môj, Daniel.“
Za súmraku sa trasúci sa vrátil, zdvihol batoh a išiel domov.
Urobil to znova na druhý deň. Iná zastávka, rovnaký výsledok.
Do tretieho týždňa mal systém. Pondelky a štvrtky na veľkej ulici, stredy pri supermarkete, piatky na zastávke pri rieke. Predstavoval si, ako jeho matka vystupuje z nejakého autobusu s kufrom v ruke, očami prehľadáva dav. Potom to uvidí: tmavomodrá, žltá hviezda. Zamrzne. Prejde si prstami po záplate ako kedysi a bude vedieť.
Každý večer sa vracal, ramená napäté od strachu aj očakávania. Každý večer našiel batoh, niekedy mierne pohnutý, niekedy otvorený zvedavými rukami, niekedy s obalom od cukríka zastrčeným vo vnútri. Ale nikdy s odkazom. Nikdy s ňou.
Jedného popoludnia, keď sedel oproti lavičke pri zastávke pri rieke, s domácou úlohou z matematiky zabudnutou v lone, si vedľa batohu sadla žena v červenom kabáte. Vyzerala približne vo veku jeho matky. Zatajil dych.
Žena dlho hľadela na tašku, potom na prázdnu ulicu. Natiahla ruku, zaváhala a nakoniec otvorila zips. Daniel sa naklonil tak ďaleko, že takmer spadol z nízkeho múru.
Vytiahla starú fotografiu, ktorá sa jej vkĺzla pod podšívku: Daniel má šesť rokov, s medzerou medzi zubami, pokrytý pieskom na pláži, s matkinou rukou napoly viditeľnou okolo jeho ramien. Žena si ju prezerala s výrazom, ktorý z druhej strany ulice nedokázal prečítať.
Potom urobila niečo, čo Danielovi rozbúchalo srdce divokou, bolestnou nádejou: vytiahla z vrecka pero, niečo napísala na zadnú stranu fotografie a opatrne ju vložila späť do batohu.
Odišla ďalším autobusom.
Daniel nečakal do večera. Prebehol cez ulicu, takmer sa potkol, schmatol batoh a trasúcimi sa prstami rozopnul zips. Fotografia bola tam, teplejšia od jej ruky.
Na zadnej strane, úhľadným, neznámym rukopisom, bol jediný riadok:
„Na kohokoľvek čakáš, zaslúžiš si lepšieho ako niekoho, kto toto nechal za sebou.“
Na chvíľu sa písmená rozmazali a zdvojili. Do tváre mu vliala horúčava. Chcel roztrhať fotografiu, hodiť ju do rieky, kričať na ženu, ktorá sa odvážila to napísať. Nepoznala jeho matku. Nič nevedela.
Zastrčil fotografiu hlboko do batohu a vrútil sa domov, svet okolo neho bzučal a bol tlmený.
Pri večeri strkal jedlo po tanieri, až kým Michael nakoniec nepovedal: „Čo sa stalo?“
„Nič,“ zamrmlal Daniel.
Michael si ho premeriaval. „V poslednej dobe si… iný.“
„Som v poriadku.“
„Daniel.“ Hlas jeho otca bol jemný, ale pevný. „Nie si v poriadku. Porozprávaj sa so mnou. Prosím.“
Vybuchol hnev, horúci a nemotorný. „Prečo sa nevráti?“
Vidlička Michaelovi vykĺzla z ruky a zarachotila na tanieri. Na chvíľu bolo v kuchyni také ticho, že aj tikajúce hodiny zneli previnilo.
„Kto?“ spýtal sa Michael, hoci to už vedel.
„Mami.“ Pri tom slove mu škriabalo v hrdle.
„Nechávam si batoh… po celom meste. Na autobusových zastávkach. Povedala, že ho spozná. Čo ak sa vráti a nenájde ma? Čo ak si bude myslieť, že ju nechcem?“
Michaelova stolička sa zaškriabala dozadu. Nepriblížil sa; len sa oprel rukami o stôl, kĺby mu zbeleli.
„Robil si to sám?“ spýtal sa potichu.
Daniel prikývol, zrazu malý.
Michael na chvíľu zavrel oči, akoby v sebe zadržiaval niečo ťažké. Keď ich znova otvoril, boli mokré.
„Nevráti sa,“ povedal, každé slovo, akoby ho bolelo v ústach. „Ona… ona sa rozhodla, Danny. Snažil som sa ju nájsť. Volal som, písal som. Prosil som. Raz odpovedala. Povedala, že potrebuje nový život. Bez nás.“
Bolo to horšie ako akékoľvek klebety. Horšie ako ktorékoľvek z príbehov šepkaných v supermarkete.
„Možno stratila tvoje číslo,“ skúsil Daniel, zúfalstvom mu pretrhol hlas.
Michael pokrútil hlavou. „Poslal som to trikrát. Zablokovala to.“
Miestnosť sa naklonila. Popruh batohu sa zaryl do Danielovho ramena ako ruka, ktorá sa odmieta pustiť. „Prečo potom prišila tú hviezdu? Prečo povedala…“
„Pretože ľudia ťa môžu jeden deň milovať a na druhý deň odísť,“ povedal Michael, jeho hlas sa teraz zlomil. „Pretože dospelí sú… komplikovaní, sebeckí a niekedy zlomení. Ale to nie je tvoja chyba. Počuješ ma? Ani jedno percento z toho nie je tvoja chyba.“
Jeho slová zneli, akoby sa niekto snažil obviazať ranu holými rukami.
Daniel vytiahol fotografiu z batohu a posunul ju cez stôl. „Niekto na ňu niečo napísal,“ zašepkal.
Michael prečítal riadok na zadnej strane. Zovrel čeľusť; na chvíľu zavrel oči.
„Má pravdu, vieš,“ povedal potichu.
„Nechcem nič lepšie,“ odsekol Daniel. „Chcem mamu.“
Michaelovi konečne stiekla po líci slza. „Aj ja som ju chcel,“ priznal. „Viac než čokoľvek iné. Ale prešla okolo nás oboch. Ak by zajtra uvidela ten batoh na autobusovej zastávke, možno by sa odvrátila. Chápeš, aký musíš byť vnútri zlomený, aby si to urobil?“
Medzi nimi sa rozhostilo ticho, husté a bolestivé. Potom Michael nečakane siahol po fotografii, otočil ju späť dopredu a naozaj sa na ňu pozrel.
„Pozri sa na seba,“ povedal chrapľavo. „Vyzeráš, akoby si prehltol slnko.“
Proti svojej vôli sa Danielovi mykli ústa. „Bolo v nej veľa piesku.“
Michael sa zo seba vytratil potlačený smiech, napoly vzlyk. „Áno. Pamätám si. Musel som ti hodinu vyplachovať oči.“
Zaváhal a potom povedal: „Čo ak… čo ak vytvoríme nové veci, ktoré si nebude môcť vziať? Nové spomienky. Nové miesta, kam pôjdeme spolu. Miesta, kde tam nikdy nebola.“
Daniel hľadel na batoh. Na žltú hviezdu. Na rukopis cudzinca, ktorý videl jasnejšie, než si chcel priznať.
„A autobusové zastávky?“ spýtal sa.
Michael sa nadýchol. „Stále môžeme chodiť na autobusové zastávky. Ale tentoraz pôjdeme spolu. Nie čakať na niekoho, kto odišiel, ale ísť niekam. Kamkoľvek. Len… vpred.“
O týždeň neskôr si ľudia v meste všimli niečo zvláštne. Tmavomodrý batoh so žltou hviezdou bol stále na autobusových zastávkach – ale teraz ho nosil na pleciach chlapec stojaci vedľa svojho otca, obaja držali lacné papierové lístky a veselo sa hádali o tom, ktorá zastávka je najbližšie ku kinu, parku alebo jazeru.
Niekedy, keď prišiel autobus, Danielov pohľad stále prebehol po tvárach vystupujúcich. Jeho srdce stále trhalo pri pohľade na určitý účes, známy kabát. Nádej nezmizla cez noc.
Ale batoh už nebol návnadou. Bol opäť jeho.
O niekoľko mesiacov neskôr, na zastávke pri rieke, našiel v bočnom vrecku ďalší odkaz, napísaný na zadnej strane účtenky.
„Často ťa tu vidím. Nepoznám tvoj príbeh. Ale vždy sa vraciaš po svoju tašku. Výborne. Nenechávaj svoj život čakať na lavičke. – Cudzinka v červenom kabáte.“
Daniel zdvihol zrak a uvidel ju na druhej strane ulice: ženu z toho dňa, červený kabát už vyblednutý iným obdobím. Zdvihla ruku v malom, spýtavom zamávaní.
Zaváhal a potom zamával späť.
Jeho matka ten batoh skutočne kedysi dávno spoznala. Aj tak sa rozhodla odísť.
Ale teraz, zakaždým, keď si na plecia zložil známu tiaž, cítil niečo iné: nie ťahanie niekoho neprítomného, ale stály tlak niekoho, kto kráča vedľa neho.
A po prvýkrát cesta pred ním vyzerala ako niečo, čo mu patrilo.
