Keď sa Marcel Forgáč prehrabával starými fotografiami, narazil na záber, ktorý ho okamžite vrátil o desiatky rokov späť. Na snímke je mladý chalan v červenom, s veľkým úsmevom a očami plnými nadšenia. Keby ste ju videli bez kontextu, možno by vám ani nenapadlo, že ide o známeho moderátora.
Forgáč sa o túto spomienku podelil aj s fanúšikmi a pridal k nej komentár, ktorý okamžite pobavil internet. Na fotografii má devätnásť rokov, váži len 69 kilogramov a na jeho úsmeve sú jasne viditeľné krivé tesáky. Pre neho je však tento záber viac než len úsmevná spomienka – pripomína obdobie, keď mal v živote jedinú prioritu.
Tou boli hory.
Moderátor vyrastal vo Vysokých Tatrách, ktoré sa mu postupne dostali pod kožu. Dnes je známy tým, že každú voľnú chvíľu trávi v prírode a pravidelne sa vracia na miesta, ktoré formovali jeho život.
Keď však našiel starú fotografiu z jednej zo svojich prvých vážnych túr, rozhodol sa k nej pridať aj poriadne sebaironický komentár. „Našiel som takúto spomienku. Strašne sa smejem. Vek 19 rokov, krivé tesáky, 69 kíl a lezenie v Tatrách ako jediná životná priorita,“ napísal.
A tým rozhodne neskončil.
Podľa vlastných slov na fotke nechýbajú ani typické znaky horolezeckej výbavy začiatku deväťdesiatych rokov. Spomenul napríklad ručne šitú sedačku, vysnívaný sveter z Horskej služby, upravenú prilbu Cassida či legendárne lano Edelweiss, ktoré bolo v tom čase medzi horolezcami mimoriadne populárne.
Fotografia vznikla pod nástupom na známu Pavlovu cestu „Via Verona“ na Veľkej Lomnickej veži. Pre Forgáča ide o miesto, ktoré si dodnes spája s jedným z najkrajších období svojho života.
Reakcie ľudí na jeho spomienku na seba nenechali dlho čakať. Mnohí sa bavili na jeho úprimnosti aj na tom, ako otvorene dokázal komentovať svoje mladšie ja.
Zaujímavé však je, že jeho láska k horám sa vôbec nezačala romanticky.
Práve naopak.
Ako malý chlapec sa turistike vyhýbal, ako sa len dalo. Rodičia ho podľa jeho slov museli na výlety doslova presviedčať. Niekedy aj napriek protestom, slzám a veľkej neochote.
„Rodičia ma vyvliekli aj cez môj odpor a slzy na všetky turistické vrcholy a vysokohorské chaty. Láska k Tatrám mi bola násilne vštepená,“ priznal otvorene.
Časom sa však všetko obrátilo. Z chlapca, ktorého museli do hôr tlačiť, sa stal človek, ktorý bez nich nedokáže fungovať. Forgáč dnes priznáva, že práve Tatry v ňom vyvolávajú pocit energie, ktorý nikde inde nenájde.
Aj preto si často vyberá pracovné projekty priamo vo Vysokých Tatrách. Vie totiž, že popri práci si stihne odskočiť aj na svoje obľúbené trasy.
Za roky precestoval rôzne kúty sveta a vystúpil až do výšok takmer 7000 metrov nad morom. Aj napriek tomu však tvrdí, že práve Tatry majú pre neho špeciálne miesto.
Najradšej ich má na jeseň, keď sa krajina zafarbí do teplých tónov a hory majú úplne inú atmosféru.
Sám však priznáva, že čas sa zastaviť nedá. Kondícia už vraj nie je taká ako kedysi, no stále má dosť síl na to, aby sa do hôr vracal znova a znova.
A práve staré fotografie mu pripomínajú, kde sa to celé začalo.
Keď sa dnes pozrie na svoj devätnásťročný úsmev s krivými tesákmi, vraj sa musí len smiať. No zároveň vie, že bez týchto momentov by jeho život vyzeral úplne inak.
A možno práve preto majú takéto spomienky pre človeka väčšiu hodnotu než akýkoľvek úspech.
Myslíte si, že takéto návraty do mladosti dokážu človeku pripomenúť, kým naozaj je – alebo sú to len nostalgické ilúzie, ktoré si radi prikrášľujeme?
