V ich rodine boli narodeniny trojčiat vždy veľkou udalosťou. Od detstva im rodičia robili spoločné oslavy: jeden koláč, rovnaké sviečky, tí istí hostia.
Ale teraz Marta, Lili a Nik vyrástli. Mali šestnásť rokov a každý chcel byť videný sám za seba.
Marta túžila po pokojnom večeri s rodinou.
Lili chcela veselú párty s hudbou a svetlami.
Nik len dúfal, že bude jedlo a nikto ho neprinúti spievať “Happy Birthday”.
Rodičia sa rozhodli všetko spojiť — “ako kedysi”. A to bola chyba.
Už od rána bolo cítiť napätie. Lili sa urazila, lebo jej nápad s DJ-om nazvali “príliš hlučným”. Marta hundrala, že koláč je “príliš trblietavý”. A Nik… zabudol kúpiť sviečky.
Keď prišli hostia, zdalo sa, že všetko ide podľa plánu: balóny, hudba, jedlo. Ale pod povrchom to vrelo.
Vyvrcholenie nastalo, keď priniesli tortu.
Na nej bolo napísané: “Všetko najlepšie, trojčatá!” — ružovým krémom, so srdiečkami a trblietkami.
— Kto toto vymyslel?! — vykríkla Marta.
— Mama povedala, že tak to vyzerá “milšie”, — mykla plecami Lili.
Nik, snažiac sa napätie odľahčiť, zapálil sviečky — no jedna sa prevrátila a kvapla na krém. Malá škvrna — a torta vyzerala zničená.
Lili vybuchla:
— Všetko si pokazil!
— Upokoj sa, je to len sviečka! — odvrkol Nik.
— Prestaňte! — zasiahla Marta. — Aj tak to bol detský koláč!
Hostia stíchli. Niektorí sa rozpačito usmievali, iní predstierali, že nič nepočujú.
Oslava sa rozpadla.
Neskôr, keď všetci odišli, sedeli traja v kuchyni.
Torta bola napoly zjedená, sviečky dohoreli. Nik ticho povedal:
— Chcel som len, aby ste sa obaja usmiali.
Marta povzdychla:
— Asi som sa zbytočne hnevala. Je to predsa náš deň.
Lili sklopila hlavu:
— Možno by sme sa nemali stále snažiť dokázať, kto z nás je aký. Sme predsa traja. A vždy budeme.
A vtedy im došlo, že ten “pokazený” koláč bol v skutočnosti najúprimnejším symbolom ich dospievania — nedokonalý, ale skutočný.
