Deň bol slnečný, tichý a bezstarostný.
Simon a Emily Hayesovci sa vracali z mesta po prechádzke.
Išli po známej ceste cez malé predmestie — zelené stromy, vôňa čerstvého asfaltu, ľudia ponáhľajúci sa za svojimi vecami.
Pri starom parku si Emily všimla staršieho muža na autobusovej zastávke.
Stál pod prístreškom, opieral sa o palicu, v svetlej košeli a klobúku.
— Simon, pozri, aký elegantný pán, — povedala s úsmevom.
Keď prechádzali okolo, starý muž sa otočil a pozrel za nimi — pokojne, s jemným úsmevom, akoby ich poznal.
Na druhý deň pri raňajkách Emily listovala správy na telefóne — a zrazu zbledla.
— Simon… pozri sa.
V článku sa písalo:
„Dnes sa v kostole svätého Marka rozlúčili s pánom Henrym Lainom, veteránom, známym svojou dobrosrdečnosťou a zvykom každý deň prichádzať na zastávku pri parku, kde kedysi odprevádzal svoju manželku.“
Emily ukázala fotografiu.
Bol to ten istý muž. Tá istá košeľa. Ten istý klobúk.
Vybrali sa k zastávke.
Na lavičke, kde stál, ležela čerstvá karafiátka a opretá palica.
Simon mlčal a Emily pošepkala:
„Asi len prišiel rozlúčiť sa. S miestom, kde ju čakal.“
Slnko presvitalo cez lístie a osvetľovalo prázdnu zastávku.
A obaja mali pocit, že vo vzduchu ešte niekto stojí — pokojný, s jemným úsmevom.
