Bolo tak chladno, že sa dych pri výdychu menil na paru. Ráno, sivá obloha, pár okoloidúcich zahalených v golieroch. Sedemročný Lucas kráčal do školy a zvieral svoju obľúbenú šatku – červenú pletenú, ktorú mu dala mama. Vždy ju nosil.
Na rohu pri obchode sedel muž – neoholený, v starom kabáte, so sklonenou hlavou. Neďaleko stál kartónový nápis: „Nepýtam si peniaze. Len sa chcem zahriať.“
Lucas sa zastavil. Jeho mama, ktorá kráčala mierne vpredu, sa otočila.
„Ideš, malý?“
Prikývol, ale nepohol sa. Zložil si šatku, rozbehol sa a podal ju mužovi.
„Prosím, vezmi si ju. Je teplá.“
Muž zdvihol zrak, oči mal plné únavy a vďačnosti.
„Ďakujem, synček…“ bolo všetko, čo povedal.
O minútu neskôr Lucas dobiehal svoju matku. Chcela niečo povedať, ale keď videla jeho úsmev, jednoducho mu stisla ruku.
Prešiel týždeň. Noc. Zápach dymu. Výkriky. V Lucasovom dome vypukol požiar – plamene sa začali šíriť v kuchyni a rýchlo stúpali po stene. Jeho matka schmatla telefón, ale dvere na ulicu boli zablokované.
Keď sa všetko zdalo beznádejné, okno sa s rachotom rozbilo a cez neho vtrhol muž v ošarpanom kabáte a vlnenej šatke. Ten istý muž. Zakričal:
„Dajte mi to dieťa! Rýchlo!“
Najprv vytiahol Lucasa von a potom pomohol jeho matke uniknúť. O minútu neskôr bol dom v plameňoch.
Hasiči prišli neskôr. Muž sedel v snehu a ťažko dýchal. Cez plecia mal prehodenú červenú šatku, na okrajoch spálenú.
„Povedal som ti, že je teplo,“ povedal Lucas potichu a znova ho zabalil.
